Prvá slovenská županka má za sebou prvý rok vo funkcii. Po vyhratých voľbách sa pustila do zmien v Žilinskom kraji. Ako hodnotí toto obdobie, aké má plány do budúcnosti sa dočítate v našom rozhovore.
Na čele Žilinského samosprávneho kraja ste jeden rok. Deklarujete zmeny, ktorými chcete vytvoriť kraj priateľský k rodinám. Prečo práve k rodinám?
Ľudia majú svoje pohľady väčšinou zamerané najmä na to, čo sa vybudovalo, vystavalo a opravilo, no my deklarujeme, že sme zameraní hlavne na ľudí. Chceme, aby naše pôsobenie dalo ľuďom istotu, že oni sú pre nás dôležití, že na nich myslíme. Beriem ako samozrejmosť, že musíme zveľaďovať aj spravovaný majetok, prioritne nám ale ide o vylepšenie služieb, aby boli prospešné pre rodiny, aby pocítili pomoc. Rodina je základ.
S ľuďmi sa stretávate na dennej báze, čo trápi obyvateľov nášho kraja?
Žiaľ je toho viac. Okrem ciest, teda ich zlého stavu, chýbajúcich dlhoročne nedostavaných úsekov a strácania času v neskutočných kolónach je to napríklad zdravotníctvo. Ľudia sú nešťastní z čakacích lehôt. Z toho, že ich špecialisti nechcú vyšetriť, lebo tvrdia, že viac pacientov nezvládnu (alebo im to nepreplatí zdravotná poisťovňa), že nemajú základnú starostlivosť v odľahlejšom regióne. Ľuďom chýba dostatok sociálnych služieb, 300 ľudí v poradovníkoch, málo možností terénnej služby. Trápi ma tiež, že množstvo mladých ľudí nám odchádza, pretože v regióne nevidia dostatok príležitostí. Chceme byť stimulom pre obce, aby začali rôzne rozvojové aktivity, ktorými si ľudí udržia.
Sú v našom kraji podľa Vás ľudia šťastní?
To je ťažká otázka. Ja som šťastná, že žijem v Žilinskom kraji a to, čo tu máme, či už v možnostiach, krásach a najmä ľuďoch, je požehnaním. Ak sa na to ale pozrieme z iného pohľadu, tak zistíme, že v mnohých rodinách je situácia naozaj zlá. Viacčlenné rodiny tu žijú so zárobkom do tisíc eur a len ťažko zafinancujú mnohé požiadavky súčasnosti. Hoci sa Slovensko nachádza v relatívnom blahobyte, mnoho rodín je stále na hranici biedy, a to platí aj pre náš kraj. Je v tom cítiť istý paradox. Spoločnosť a jej ekonomika sa síce posúva stále dopredu, no napriek tomu je tu mnoho ľudí, ktorí nemajú príležitosť to pocítiť. Hranica chudoby akoby rástla s mierou prebytku.
Ako hodnotíte svoj prvý rok?
Veľa sme sa naučili. Avšak rok je krátka doba a nie všetko ešte funguje podľa našich predstáv, ale odhodlanie meniť veci k lepšiemu je stále silné. Bol to rok veľmi pestrý na zmeny.
Vytvorili ste Nadáciu Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK), ktorá zatiaľ prerozdelila 20-tisíc eur pre sociálne odkázaných. Prišlo viac ako 90 žiadostí a nové stále pribúdajú. Hovorí to o niečom?
Jasne to hovorí o tom, že sociálny systém na národnej úrovni nefunguje. Ľudia stále prepadajú do siete chudoby. Aj keď je tu veľa združení, ktoré ľuďom pomáhajú, stále je to málo. Každý sa snaží pomôcť ako sa dá a my to robíme aj formou Nadácie ŽSK. Nadácia pomáha adresne. Veľmi si dávame záležať, aby to nebolo len tak, že odovzdáme peniaze a viac sa nestaráme.
Zisťujeme čo presne tí ľudia potrebujú, či už sú to peniaze alebo konkrétne položky a máme snahu, aby sa ďalej s ľuďmi pracovalo. Aj keď je to veľmi prácne, zároveň sa snažíme nájsť platformu, ktorá by im vedela pomôcť dlhodobejšie a nemám na mysli len finančnú pomoc.
Pochádzate z Nižnej na Orave, čo je katolícky región. Aké miesto má vo vašom živote viera v Boha?
Ak by som nebola veriaca, veľa vecí by som nezvládla, alebo by som ich zvládala horšie. Viera je mojim povzbudením a nasmerovaním. Zažili sme veľa ťažkých situácií. Je veľkou pomocou ak vie človek zložiť svoje starosti Bohu. Ak okoliu stále skladáte svoje problémy po nejakom čase ho vyčerpáte. Ak problémy zložím Bohu, viem že budem vypočutá a verím, že pomoc príde, nech už je v akejkoľvek forme.
Politika je väčšinou vnímaná ako boj o moc a jej získanie je častokrát v kontraste s tradičnými hodnotami. Čoraz viac sa z ľudí akoby vytráca ľudskosť a pocit sebahodnoty. Dá sa to zladiť?
V parlamente som bola 7 rokov a nepociťovala som vytrácanie ľudskosti. Ale či sa to deje, to po čase ľudia vyhodnotia. Faktom je, že človek môže stagnovať a to aj v hľadaní riešení. Politické zápasenie mi nikdy nebolo veľmi blízke, no vnímam ho, aj keď v oveľa menšej miere aj tu v zastupiteľstve. Niektorí, aj regionálni politici majú tendenciu pracovať v zmysle „ja tebe, ty mne.“, a to neviem prekusnúť. Osobne robím veci preto, lebo si myslím, že je správne a nutné ich urobiť. Zvyk, že každý za to čaká protihodnotu sa mi nepáči. Vadí mi takéto obchodovanie.
Verejnosť vníma činnosť VÚC najmä cez veľké dopravné projekty, činnosť nemocníc a podobne. Pomoc potrebujú tak školy, ako aj obyčajní ľudia so svojimi problémami. Kde tlačí topánka náš kraj najviac?
Je v investičnom dlhu v mnohých budovách, ktoré spravujeme. Na jednej strane tu vidím realizáciu množstva opráv budov, ktoré sa dnes už nevyužívajú, čo považujem za zbytočné plytvanie, na strane druhej tie peniaze chýbajú mnohým školám, nemocniciam, sociálnym zariadeniam alebo kultúrnym inštitúciám. Peňazí na spravovanie majetku je naozaj málo. Zoberme si napríklad dopravu. Snažíme sa skvalitniť verejnú dopravu a znížiť podiel osobnej dopravy. Chceme presvedčiť ľudí, aby používali verejnú dopravu a robíme aj postupné kroky k integrácii jednotlivých typov prepráv, aby služba bola skutočne komfortná, no ide to ťažko. Ľudia napriek tomu radšej trávia množstvo času v zápchach vo svojich autách. Preto naše zameranie bude na kvalitu služieb.
Ktorý z Vašich cieľov je v roku 2019 najväčšou výzvou?
Aby sme začali stavebné konanie v oblasti Alzheimer–geronto centra v Mošovciach. Je to veľká investičná výzva. Ide o krásny areál pre ľudí, ktorí majú Alzheimera. Počet týchto ochorení neustále stúpa a doposiaľ nemáme špecializované zariadenie, ktoré by sa mu venovalo. Pre obyvateľov nášho kraja to bude veľká pomoc. A tiež športoviská a detské kútiky v našich kultúrnych zariadeniach.
Autor: Filip Lehotský
Foto: autor + archív Erika Jurinová