Miest na turistiku je na Slovensku nesmierne veľa. Niekedy je až problém vybrať si, kam sa teda vydať. V poslednej dobe som toho pochodila dosť, a je smutné, že som videla viac výhľadov mimo Slovenska ako doma. Možno to bolo tým, že to, čo máme priamo „pred nosom“ akosi zámerne ignorujeme. Nie je to pre nás také atraktívne ako keď stojíme na štíte štvortisícovky a pozeráme sa na okolitú krajinu s hrdosťou, že sme to zvládli. Koronakríza mi ale ukázala, že „svetový pocit“ sa dá zažiť aj tu nás „za rohom“. Nie je to síce až taký adrenalín ako tam „pri nebi“, ale je to zas hrdosť na krajinu, v ktorej žijem.
Keď som pred týždňom stála na vrchole Volovca a pozerala okolo seba, uvedomila som si, že výhľady na vrcholky Kasprového vrchu, Ostrého Roháča, Plačlivého, Baranca, Roháčske plesá, ale i majestátne štíty Vysokých Tatier sú rovnako fascinujúce ako pohľad z Mont Blancu, či Huayna Potosi. Bonusom toho všetkého je ale to, že TU u nás, neminiete až toľko peňazí, nemusíte si brať niekoľkotýždennú dovolenku a nestrávite celé dni cestovaním za vrcholmi.
S úprimnosťou môžem povedať, že Volovec je dvojtisícovka, ktorá nenechá chladným žiadneho turistu. Ani mňa. A to nie som ten „výhľadový turista“ kochajúci sa pohľadmi a krásou krajiny. Kto ma pozná vie, že som typ športovca, pre ktorý je dôležitý jeho výkon. Nestrácam čas obdivom, ten prichádza až po dosiahnutí cieľa. V tomto prípade to bolo ale iné. Sama neviem povedať prečo ma tak fascinovali svahy kopírujúce slovensko – poľskú hranicu, ktoré sú pre mnohých inak obľúbenou zastávkou pri prechode najobľúbenejšej časti Roháčov – Ostrý Roháč a Plačlivé. Po dlhej dobe som nekráčala s pohľadom upretým do zeme a nezamestnávala si myseľ myšlienkami, len aby mi čo najrýchlejšie ušiel čas šlapania.
Spočiatku sa mi do Roháčov moc nechcelo. Odradzovala ma cesta, ktorá mi pripadala zbytočne dlhá. Keď idete do Tatier, nastúpite na diaľnicu a idete čo sa dá. Smerom na Roháče však prechádzate dedinkami a mestami, kde si rýchlosť prekročiť nedovolíte. Na naliehanie a možnosť prespať v Čadci, som však pristúpila. A nebolo to až tak zlé. Po hodine a pol sme parkovali v Zverovke, na parkovisku pod lyžiarskym strediskom Spálená. Platí sa 3 eurá, čo nepovažujem za nič „zdierajúce“. A hoci bolo len pol deviatej ráno, miesť na parkovanie už až tak veľa nebolo. Bol sviatok, takže to, že budú hory zaplnené turistami ani nemohlo byť nejakým veľkým prekvapením. Výhodou tohto parkoviska je to, že vám skráti inak nie veľmi zaujímavý nástup, ktorý vedie po asfaltovej ceste v Roháčskej doline. I tak však musíte prejsť štyri kilometre mierneho stúpania, ktoré si uvedomíte až cestou späť. A hoci sa v itinerároch píše, že počas tejto nezáživnej cesty môžete vidieť lavínové dráhy a obdivovať panorámu hrebeňov Roháčov, mňa to neoslnilo. Brala som to však ako nevyhnutné zlo a spôsob ako po vyše hodiny a pol v aute dostať do pohybu moje telo. Myslím si ale, že táto asfaltka(bez áut) je obľúbená, a to hlavne pre cyklistov a rodiny s kočíkmi a malými deťmi. Ak na ňu totiž nastúpite od úplného začiatku, tak si dáte dohromady 10km, či už rýchlej chôdze, šlapania do pedálov alebo tréningového behu.
Na jej úplnom konci stojí Ťatliakova chata(1374 m n.m.), ktorá je akousi križovatkou turistických trás. Dokonca je pri nej i priezračné Ťatliakove jazero, pri ktorom si môžete oddýchnuť. Ja osobne by som sa doňho po skončení túry aj rada ponorila, avšak neviem či to nie je zakázané. A pri tom množstve turistov by to asi nebolo ani moc vhodné. Takže som ostala len pri dojímaní.
Chata býva otvorená iba počas letnej sezóny a dostanete tam takmer úplne všetko čo sa týka zažehnania hladu a smädu. My sme si na nej posedeli až cestou späť a chutilo nám. Kapustová polievka s klobásou a chlebom, čapovaný radler a presso s mliekom boli dobré, skutočne nemôžem nič vytknúť. Zarazilo ma však čistota a “vôňa“ toaliet, ktoré neboli až tak v norme. Avšak, je to i vizitka nás – návštevníkov a našej hygieny. Vstupovať sa smelo len s rúškom, a to mala i obsluha. Všetko podľa hygienických pokynov😊
Na Volovec si ide od tejto chaty po zelenej značke, cez kosodrevinový chodník. Nenáročná, na začiatku príjemne stúpajúca trasa pomedzi ihličnaté kry vás ani neviete ako dovedie do sedla Zábrať (1656m n.m.) Skutočne nemáte pocit nejakého prudkého stúpania, a iba s prekvapením si na konci uvedomíte tie nastúpané metre. Ja osobne milujem práve takéto chodníky… keď necítite bolesť v stehnách, dá sa vám ľahko dýchať a ešte aj popri tom dokážete rozprávať.
V sedle Zábrať sa vám po prvýkrát otvorí prvý väčší výhľad na celý hrebeň Roháčov. Táto trávnatá plocha je križovatkou trás z Roháčskej doliny a z Látanej doliny, preto je tu i väčšia koncentrácia turistov. Avšak tým, že je tak rozľahlá, nemáte pocit, že by ste sa jeden na druhého nejako tlačili. Po hlineno – kamenistom a dostatočne širokom chodníku začnete stúpať na Rákoň(1876m n.m.). Nie je už také pohodové stúpanie ako cez kosodrevinu, ale tiež ani nie dych lapajúci výšlap, ktorý by vyžadoval prestávky na oddych. Nedá vám ale sa nezastaviť a neurobiť si fotografiu Roháčskych plies z výšky. Ja osobne by som na tomto úseku privítala paličky, aby sa mi tak nešmýkalo na drobných kamienkoch a kamenistej suti. Ale, ak ste zdatní a máte dobrú obuv, tak vám ich nebude ani treba. Ide len o pohodlnosť. Prekvapil ma studený a dosť intenzívny vietor. Zatiaľ čo „dolu“ bolo teplo a bezvetrie, tu už bolo cítiť aj napriek slnku a bezoblačnej oblohy chlad. Je dobré mať neprefúkavú bundu. Ja som ju nemala, takže som pridala do kroku aby som čo najrýchlejšie dosiahla hrebeň tvoriaci štátnu hranicu Slovenska a Poľska. Na tomto úseku pribudlo asi najviac turistov, najmä Poliakov. Avšak stále sme ešte nešli v zástupe😊 ako poniektorí nedávno na Rysy. Výhľady bolo stále krajšie a vrchol Volovca mi pripadal neskutočne blízko. Už len malá rovinka a samotný výstup do cieľa. Terén rovnako kamenistý ako predtým, len o niečo strmší svah. Ste však už tak rozdýchaní, takže vám to nebude ani prekážať. Záleží len na vašej kondičke a rozhodnutí, či si dáte do tela alebo si užijete výhľady.
Panaráma z vrcholu Volovec je považovaná za jednu z najkrajších v celých Tatrách. Východným smerom totiž vidíte jeden vrchol Západných Tatier za druhým. Dokonca i Kasprov vrch a ďalej na obzore vystupujú aj štíty Vysokých Tatier. Smerom na juhozápad je to pohľad na Ostrý Roháč, Plačlivé a Baranec. No a tiež zbytok hrebeňovky Roháčov a pod ňou Roháčske plesá. Tu už bola koncentrácia turistov vysoká a ak ste si chceli posedieť, museli ste si pohľadať miestečko na oddych. I tu fúkal studený intenzívny vietor, takže maž so sebou náhradné oblečenie a niečo „teplé“ nie je na škodu.
Zo samotného vrcholu Volovca je niekoľko trás na návrat. My sme sa však mali v pláne len Volovec, a tak sme si to rovnakou trasou „zbehli“ späť. Lákavá je ale trasa cez Jamnické sedlo, Ostrý Roháč, Plačlivé, Smutné sedlo a Ťatliakovu chatu. Ide však o vyše 9 hodinovú túru, ktorú treba začať skôr ako o deviatej hodine. I keď…trasa na vrchol, ktorú sme absolvovali my, mala podľa časových údajov na značkách trvať 3 hodiny. Dali sme to za 2 a zostup dole trval ešte menej.
Čo na záver? Roháče sú miestom nádhernej prírody, výhľadov a zážitkov, ktoré vám vrelo odporúča, zažiť na vlastnej koži. Určite neoľutujete😊
Trasa
Parkovisko Spálená – po červenej značke rozc. Adamcuľa (ústí Spálené dol.) – Ťatliakova chata (1360 m) – po zelenej značke sedlo Zábrať (1656 m) – po žltej značke Rákoň (1876 m) – po modrej značke Volovec (2063 m).
